Slniečkárov je málo – je ich však viac počuť, lebo nahlas ručia a novinári im dávajú neprimeraný priestor, lebo sami novinári – prestitúti sú slniečkári. A prečo by prestitúti takýchto „travičov studní“ nepodporovali (teda aj sami seba navzájom), keď za to dostávajú zaplatené ktovie odkiaľ – podotýkam, že novinárski slniečkári z predaja novín isto nie.
Veď je to také ľahké živobytie, nič netvoriť, za nič nemať zodpovednosť, iba ničiť a škodiť – veľmi pohodlný život slniečkára.
Ďalšou výraznou črtou slniečkára – novinára je neschopnosť čítať s porozumením. Tzn., keď slniečkárovi dáte k nahliadnutiu text s logicky daným významom, slniečkár z toho vytvorí vlastný blud a bude sa ešte múdro tváriť.
No a pointa na záver – slniečkári a aj slniečkárski novinári sa sami pred verejnosťou zreteľne odhaľujú a ani o tom nevedia. V odborných publikáciách je takéto konanie pomenované ako profesionálny idiotizmus.